POHORELÁ: Karol Heyssl tu postavil prvú valcovňu plechov vo vtedajšom Uhorsku.

Obec vznikla valašskou kolonizáciou. Prvá zmienka o obci sa zachovala zo začiatku 17. storočia. Maďarsky historik Balint Ila v diele Gömör megye spomína rok 1612, kedy muránsky pán Tomáš Séči povolal na miesto terajšej obce rodinu Janka Zatrocha zo Šumiaca, ktorý sa stal prvým soltýsom (richtárom) a spolu s nim aj rodiny Martina Nemca, Oravca Simka, Jakuba Polaka a Gregora Polaka. Onedlho pribudli ďalší. Boli to valasi klčujúci les a hľadajúci vhodnú pastvu pre svoje ovce a kozy.

Od roku 1616 boli oslobodení od všetkých dávok na osem rokov, dávali len takzvaný ovčí desiatok. Platilo sa bryndzou, syrom, baranmi a jahňatami, ale aj pokrovcami a popruhmi na konské sedlá. Kto nevlastnil ovce, platil kuními kožušinami. Ich povinnosťou bolo aj rúbať drevo pre hrad, chytať zbojníkov, strážiť pánske sídlo a horské prechody.

Prvými osadníkmi ale pravdepodobne boli kráľovskí drevorubači a pltníci od Banskej Bystrice, ktorí rúbali les a splavovali drevo, tak prepotrebné pre rozvoj bystrického bansko-hutníckeho priemyslu.

Pohorelá sa vyvíjala ako potočná radová dedina v údolí potoka Kompanica v úvale od rieky Hron až po úpätie Nízkych Tatier. Z uličnej a potočnej priečne radenej, vývojom vejárovite rozvetvenej zástavby sa Pohorelá vyvinula v obec s hromadnou zástavbou.

Pôvodná architektúra – jednopodlažné drevené zdrubové domy na kamennej podmurovke dvojpriestorové, neskôr s trojpriestorovým členením, často v kožuchu s bielením, so šindľovými sedlovými strechami s lichobežnikovým štítom a komunikáciou cez pavlač, 2. polovici 20. storočia ustúpila murovanej architektúre.

Dvory boli uzavreté vysokými doštenými bránami, prípadne otvorené, s hospodárskymi budovami v pokračovaní obytného traktu alebo postavené priečne.

Od 2. polovice 20. storočia sa zahusťuje zástavba obce a rozširuje sa o murované domy s jedným až dvomi nadzemnými podlažiami s pôdorysom v tvare odbĺžnika alebo písmena L so sedlovou prípadne valbovou strechou s plechovou, azbestocementovou alebo škridľovou krytinou.

Po útlme výroby v pohorelských železiarňach v čase veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia a následnému zoštátneniu všetkých prevádzok po 2. svetovej vojne, pokračovala tradícia železiarskej výroby v Pohorelej pod značkou n.p. Tatrasmalt, istý čas Omnia a neskôr Strojsmalt Pohorelá. Závod zamestnával vyše 1.300 ľudí.

Po ponovembrovej privatizácii a následnej stagnácii výroby došlo k úplnému zániku podniku 1. júna 2005, keď bolo prepustených posledných 160 zamestnancov.