PERÍN-CHYM: Prvá písomná zmienka

Písaná história Perína siaha už do prvej polovice 13. storočia, čo ho zaraďuje medzi najstaršie osídlené dediny v povodí riečky Idy. Prvú písomnú zmienku uchoval tzv. Varadínsky register z r. 1220, v ktorom sa Perín (villa Puruen) spomína ako jedna z desiatich dedín nemeckých usadlíkov uhorskej kráľovnej v Novohradskom komitáte. Nemeckí hostia usadení v tomto špecifickom majetkovom zoskupení kráľovnej (zrejme Gertrúdy, manželky uhorského kráľa Ondreja II.) disponovali obmedzenými výsadami a právomocami.

V r. 1241 bol perínsky kráľovský majetok s veľkou pravdepodobnosťou zasiahnutý pustošivý tatárskym vpádom. O dve desaťročia neskôr sa Perín uvádza už ako riadne osídlená dedina.

Šľachtický rod Perényiovcov

V druhej polovici 13. storočia prešiel kráľovský majetok do vlastníctva šľachticom z rodu Perényiovcov. Pôvod tohto významného rodu nebol historikmi doteraz uspokojivo objasnený. Jeho najstarší známi príslušníci sa v písomných prameňoch začínajú objavovať od r. 1272. Na prelome 13. a 14. storočia patrili ako príslušníci nižšej šľachty k familiárom rodu Abovcov. Počas otvorenej konfrontácie Omodejovcov z rodu Aba s uhorským panovníkom Karolom Róbertom sa Perényiovci postavili na stranu kráľa, čo im vydláždilo cestu až na samí vrchol. Páni z Perína sa stali najvplyvnejšími a najmajetnejších feudálmi krajiny. Tri najstaršie vetvy rodu postupne zaujali pozície v rôznych kútoch Uhorska. Vlastnili desiatku hradov, stovky sídel a zastávali významné krajinské hodnosti a úrady. Najväčší vzostup dosiahli počas vlády kráľa Žigmunda Luxemburského.

Stredoveký Perín – významné svetské a cirkevné centrum

Až do 16. storočia patril Perín na svoju dobu k pomerne veľkým a ľudnatým sídlam. V r. 1427  pozostával zo 72 zdanených poddanských port. Minimálne do tohto obdobia tu mali páni z Perína svoje sídlo, zrejme v podobe opevneného dvorca, ktoré sa však žiaľ nezachovalo. Okrem svetskej vrchnosti sa Perín stal aj sídlom fary s kostolom a to už od 13. storočia. V r. 1332 sa prvý krát spomína tunajší farár Mikuláš. V tomto období bol perínsky farár zástupcom košického vicearcidiakona so sídlom priamo v Períne. Okrem perényiovského sídla treba preto predpokladať aj význačnejšie cirkevné obydlie. O význame perínskej farnosti svedčí prosba Mikuláša Perényiho pápežovi z r. 1418, aby mohli pútnici pri návšteve Farnosti sv. Juraja v Períne získať odpustky. Len tak mimochodom sv. Juraj ako patrón perínskeho stredovekého kostola bol tiež hlavným symbolom Dračieho rádu uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského, ktorého členmi boli aj Perényiovci.

Turecké nebezpečenstvo, úpadok a švábska kolonizácia  

Po moháčskej katastrofe v r. 1526 skončilo relatívne obdobie pokoja a prosperity. V dôsledku protitureckých vojen, vysokého daňového zaťaženia nastal všeobecný úpadok. V r. 1566 dedinu vyplienili tatárske hordy zo Sedmohradska. Situáciu výrazne zhoršili protihabsburské stavovské povstania a morové epidémie na začiatku 18. storočia. V r. 1712 žilo v obci len sedem zdanených rodín a veľká časť dediny bola spustošená. V r. 1727 z iniciatívy perínskeho zemepána J. Lobkowitza prichádza do Perína prvá vlna kolonistov zo Švábska. Prílev novousadlíkov pokračoval aj v nasledujúcich rokoch a to z rozličných kútov Uhorska. Maďarský etnický ráz Perína s absolútnou prevahou reformovaných helvétskeho vierovyznania sa zmenil. V dedine sa popri maďarčine hovorilo aj slovensky, rusínsky, no najviac nemecky. Dominantné postavenie znovu získali katolíci, čoho symbolickým vyvrcholením bolo obnovenie perínskej rímskokatolíckej farnosti v r. 1763, ktoré zaniklo ešte v 16. storočí nástupom reformácie. Kalvíni sa museli pod dlhé desaťročia uskromniť s malou modlitebňou, od r. 1791 s dreveným kostolíkom (zhorel r. 1822) a neskôr drevenou zvonicou (zhorela r. 1873). Vlastného murovaného kostola sa dočkali až v 20. storočí.

Rozkvet Perína po veľkom požiari roku 1822

Na začiatku 19. storočia mala dedina 82 domov a v nich 74 poddanských a želiarskych rodín; dovedna tu žilo okolo 900 duší. 18. mája 1822 prežil Perín jeden zo svojich najtragickejších dní, keď obrovský požiar zničil takmer ¾ obce. Následnou rozsiahlou obnovou, ktorá sa uskutočnila s podporou zemepána Jakuba Meska ml., nadobudla dedina podobu akú v hrubých rysoch poznáme v súčasnosti. Rozšírila sa hustota zástavby, čím sa znížil počet usadlosti, uličná sieť sa geometricky zarovnala a zároveň sa vytvorila najmladšia perínska ulica – dnešná Chymská ulica.

Po revolučných r. 1848/1849 bola zrušené poddanstvo a vyhlásená občianska rovnosť pred zákonom. Väčšina perínskych gazdov začala hospodáriť samostatne. V druhej polovici 19. storočia nastal prudký hospodársky rozvoj. Vysokú úroveň v rámci celej Abovsko-Turnianskej župy dosiahol miestny chov hovädzieho dobytka, koní a pestovanie rozličných plodín. V obci nechýbal ani moderný panský veľkostatok s pálenicou, viaceré krčmy, obchody a spotrebné úverové družstvá. Perín bol sídlom obvodného notárstva, štátnej matriky, sporiteľne a pošty (založenej v r. 1885). V r. 1898 bola postavená na mieste súčasného obecného úradu nová prízemná budova miestnej ľudovej školy (staršia stála povyše r. k. kostola). Tá svojmu účelu slúžila až do r. 1957, kedy bola adaptovaná pre potreby kultúrneho domu. Podľa štatistických údajov žilo v Períne r. 1910 1241 osôb, z toho 1231 Maďarov, 7 Slovákov a 3 Nemci.

Vznik stredovekého Chymu

Prvá písomná zmienka obce pochádza z r. 1294 (Heym), kedy už patrila miestnym feudálom z rodu Hímy. Presný vznik obce nie je známy. Je však nepopierateľné, že názov je odvodený od všeobecne rozšíreného nemeckého osobného mena Heym. V tejto podobe sa dedina i príslušníci rodu označovali v najstaršom období. Predkovia rodu vzišli zrejme z radov kráľovských jobagiónov novohradského komitátu a patrili k príslušníkom nižšej šľachty. V istom období boli v službách susedných Perényiovcov. Keďže Chym na rozdiel Perína bol až do novoveku typickou kuriálnou dedinou s množstvom drobnej šľachty, musíme predpokladať, že bol založený niekedy v 13. storočí práve Hímyovcami.

V Chyme od 14. storočia dokázateľne existoval farský kostol. Jeho prvý kňaz Mikuláš sa spomína v r. 1321. Cirkevné dejiny Chymu však dozaista siahajú do starších dôb, čo dokazujú jednak románske stavebné prvky objavené pri výskume rímskokatolíckeho kostola a jednak staršia ľudová tradícia o existencií stredovekého kláštora.

Kuriálna obec a jej vývoj do 18. storočia

V 15. storočí sa jednotný hímyovský majetok postupne rozdrobuje a vo vlastníctve jednotlivých častí sa objavujú šľachtici rodu Besenyő a Becskeházi-Orros. V tomto období prevažoval v Chyme i v celom širšom okolí maďarský jazykový element, čo dokladujú zachované chotárne názvy i krstné mená Hímyovcov.

Osmanská prítomnosť v Uhorsku po r. 1526 a s ňou spojený sled nepriaznivých udalostí mali svoj dosah aj na Chym, aj keď nie v takej miere ako to bolo v prípade Perína. Popri početnej šľachte tu žilo rôzne služobnícke obyvateľstvo, hlavne želiari, poddaných bolo menej. Od druhej polovice 16. storočia sa v Chyme usádzali nové šľachtické rodiny Horváth Boynichych, Kákoni, Berencsi, Tomory a Kohány aj so svojim služobníctvom. Pochádzali prevažne z južných častí Uhorska a Chorvátska, ktoré sa už ocitli v rukách postupujúcich Osmanov.

Z náboženského hľadiska bola od 16. storočia celá obec luteránska, neskôr kalvínska. Od 17. storočia mali chymskí veriaci vlastného duchovného. Organizovaná reformovaná cirkev pretrvala až do 18. storočia.

Príchod gréckokatolíckych Rusínov

Po skončení protitureckých vojen a protihabsburských povstaní sa aj Chym značne vyľudnil. V 18. storočí preto dochádza k postupnej kolonizácií novým obyvateľstvom. Pribúdajú hlavne rusínske, slovenské a čiastočne nové maďarské poddanské rodiny. Do popredia sa derie gréckokatolícka a neskôr rímskokatolícka viera, ktorá v druhej polovici 18. storočia úplne vytláča reformovaných. Obe dominujúce konfesie mali aj svoj vlastný kostol. Gréckokatolíci chrám sv. Petra a Pavla, postavený okolo r. 1735 a rímskokatolícki veriaci starý chátrajúci, pôvodne stredoveký kostol, ktorý sa im za pomoci miestnych zemepánov rodu Korponay a Márczy podarilo vydobyť z rúk reformovaných v r. 1768 a následne opraviť a vysvätiť sv. Štefanovi Uhorskému. V r. 1751 žilo v Chyme 26 rodín, prevládajúcim jazykom ľudu zostala maďarčina.

Územne neveľká obec s relatívne veľkým počtom nového obyvateľstva z 18. storočia prežívala počas celého 19. storočia demografickú i hospodársku stagnáciu až mierny úpadok. Spôsoboval to jednak malý chotár s nízkym ekonomickým potenciálom. Chymčania sa venovali prevažne pestovaniu plodín a chovu domácich zvierat. V r. 1910 mal Chym 284 obyvateľov, z toho len 8 Slovákov, zvyšní sa hlásili k Maďarom.   

Vznik Vyšného Lánca

Vznik Vyšného Lánca

Najstaršie dejiny Vyšného Lánca siahajú do r. 1267, kedy sa po prvý raz spomína v písomnostiach zem Lánec patriaci predkom rodu Lánczy. Na tejto zemi sa postupne v priebehu stredoveku vytvorili tri samostatné sídla – Vyšný, Stredný a Nižný Lánec. Čiastka zeme neskoršieho Vyšného Lánca sa volala v stredoveku Korlát Lánc, podľa majiteľa Konráda z Arky. Prvá bezpečná zmienka o samostatnom Vyšnom Lánci (Corlatlanch) sa objavuje pomerne neskoro a to v r. 1372.

V 14. a 15. storočí boli zemepánmi obce šľachtici rodu Korláthfalvi. V r. 1427 tu mal Ladislav Korláthfalvi 5 zdanených port. Od konca 15. storočia žilo vo Vyšnom Lánci niekoľko šľachtických rodov s nepočetným poddanstvom.

Znovuosídlenie Vyšného Lánca v 16. storočí

Od polovice 16. storočia bola dedina prakticky neosídlená, neboli tu žiadne poddanské porty, nanajvýš ochudobnené zemianstvo so služobníctvom. Táto skutočnosť dozaista súvisela s bližšie neznámym vojenským plienením. Na prakticky ľudoprázdny Vyšný Lánec toho času poukazuje aj dobové označenie obce v tvare Malý Lánec (Kis Láncz alias Felső Láncz). Približne v 70. rokoch 16. storočia došlo k novému osídleniu dediny rodinami zo slovanskej etnickej oblasti (zrejme z Chorvátska) vtedajším zemepánom Svoradom Szendim.

Až do konca 17. storočia si obec uchovala kuriálny charakter, žilo tu veľké množstvo nižšej a drobnej šľachty (napr. rody Abonyi, Csobády, Székely, Kormos) a len veľmi málo poddanského obyvateľstva.

Zjednotenie Vyšného a Stredného Lánca  

Od prvých desaťročí 18. storočia sa samostatne vyvíjajúce dediny Vyšný Lánec a Stredný Lánec začínajú v dobových dokumentoch zapisovať pod spoločným názvom „Vyšný a Stredný Lánec“ (possessio Felső et Közép Láncz) a neskôr bez spojky „a“ (et). Po vojnových útrapách a morovej nákaze na začiatku 18. storočia bolo tunajšie obyvateľstvo značne preriedené. Spojenie oboch Láncov v jeden administratívny celok bolo preto logickým vyústením tohto stavu. Celý „zjednocovací“ proces bol však dlhodobejší a skončil prakticky až v polovici 19. storočia, kedy už môžeme hovoriť iba o Vyšnom Lánci.

Od rozšírenia reformácie v 16. storočí bola dominujúcim náboženstvom kalvínska viera. Prvá organizovaná reformovaná cirkev vznikal pravdepodobne v r. 1640. V 18. storočí tu jestvoval matkocirkevný zbor zjednotenej reformovanej cirkvi pre Vyšný, Stredný a Nižný Lánec. Druhou najpočetnejšou konfesiou boli rímskokatolíci, ktorí ako filiálka prislúchali farnosti v Buzici. Prvý kamenný katolícky kostol nechal vystavať zemepán obce Jakub Lánczy v r. 1776 a bol zasvätený narodeniu Panny Márie. V r. 1842 žilo vo Vyšnom Lánci 216 rímskokatolíkov, 82 gréckokatolíkov, 138 kalvínov a osem židov.

Prosperujúci Lánczyovci a nespokojní Vyšnolánčania

Po oslobodení poddanstva v r. 1848 patrili Lánczyovci k najvplyvnejším a najmajetnejším statkárom v celej župe. V samotnom Vyšnom Lánci vlastnili najviac pozemkov i chovných zvierat. Na prelome 19. a 20. storočia disponovali majetkom o rozlohe 1044 kat. jutár zeme, ktorý sa rozprestieral na území štyroch obcí. V r. 1897 zamestnával Béla Lánczy na svojom veľkostatku 28 nádenníkov, vlastnil 124 ks hovädzieho dobytka, 21 koní, 172 prasiat, 642 oviec, množstvo technického vybavenia a poľnohospodárskych strojov. Naproti tomu bezzemkovia a väčšina obyvateľstva Vyšného Lánca živorila a ich hospodárske výnosy boli nízke. Na začiatku 20. storočia došlo k viacerým konfrontáciám (fyzickým útokom) ba aj ostrým štrajkom námezdného robotníctva. Situácia sa z ich pohľadu zlepšila až po postupnej parcelácií Lánczyovského veľkostatku. V roku 1910 mal Vyšný Lánec 306 obyvateľov z toho 299 Maďarov a 7 Slovákov.