OKOČ: Po revolúcii v roku 1948 nastalo zmiernenie v národnostnej politike.

– prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1268 v tvare: Ekech pertinet ad castrum. V tom čase patrila k  hradnému panstvu Komárno. Ďalšie tvary pomenovania obce: 1349 – Possesio Eketh, 1422 – Ekech, 1786 Ekecsch, 1927 – Ekeč, 1948- Okoč /Ekecs/. Presný význam mena nie je známy, pravdepodobne pochádza z mena niekdajšieho vlastníka. Podľa listiny z roku 1268 patrila k hradnému panstvu Komárno. Neskôr tu majú statky ostrihomské arcipiskupstvo a mníšky na Margitinom ostrove.

Zachovali sa z tých čias súdne dokumenty v štátnom archíve. Kráľ Ferdinand I. uzavrel súdny spor listinou z roku 1550, v ktorej vyslovuje práva a povinnosti okočanov voči hradnému panstvu. Určitú čast územia obce vlastnili naďalej mníšky na Margitinom ostrove. Po bitke pri Moháči však aj mníšky museli ujsť z ich pôvôdného kláštora. Útočisko našli u klarisiek v Bratislave a v Trnave. Postupne sa s nimi splývali a tak aj ich majetky sa dostali do držby klarisiek.

          Neskôr, v 18. storočí väčšia časť obce patrila rodine Zichyovej. Veľká časť obyvateľstva však nebola ochotná platiť vyrúbané ťarchy a radšej sa odsťahovala. Zemepán preto do obce prisťahoval rodiny z iných svojich majetkov. Boli to najmä slovanské rodiny, pravdepodobne z juhosolvanských obcí. To dosvedčujú dodnes zachované priezviská: Lukovics, Dobri, Sedlák, Krastenics a pod.

          V roku 1828 mala obec Okoč 124 domov a 887 obyvateľov. V roku 1849 sa v chotári obce odohrala menšia bitka medzi povstaleckými a cisárskymi oddielmi.

          Na starej obecnej pečati sa nachádza ryba, symbol starodávneho rybárskeho remesla. Okočania od nepamäti požívali rôzne výsady a oslobodenia. Ako poddaní komárňanského hradu (hradná čelaď) ich povinnosťou bola iba výroba a oprava rybárskeho náčinia na rybárskom mieste Asód, stavanie jazovej hrádze a odvedenie určitej časti z úlovku komárňanskému hradu, respektíve cirkvi. Preto v histórii obce zohrávalo najdôležitejšiu úlohu rybárstvo. Najcennejšou rybou bola vyza, táto veľká ryba, ktorá sa sem priplávala každoročne i dvakrát z Čierneho mora trieť a váži 2-3 metráky. Zo stredovekých listín vyplýva, že na rybných trhoch bolo živo, obrat s rybami bol veľký. Na rybnom trhu mali rybári – vyzári svoj vlastný stánok. Vyhľadávali ju kupci zo širokého okolia pre jej chutné mäso, ktoré bolo pochúťkou panovníckych stolov.

          V roku 1891 obec už mala železničnú stanicu, poštu a sporiteľňu. Do roku 1920 v obci boli dve cirkevné školy: katolicka a reformovaná, s počtom detí cca. 130 a 60. Vyučovalo sa v jednej alebo vo dvoch triedach, v šiestich ročníkoch. Výuka bola doobeda aj poobede. Popri triviálnych základných predmetoch: čítanie, písanie a počítanie hrala dôležitú úlohu vierouka.

          Po prvej svetovej vojne, na základe Trianonskej zmluvy pripadla naša obec Československu. Od tej doby sa zaviedol nový povinný predmet: slovenský jazyk. Na základe pozemkovej reformy prichádzali noví kolonisti, ktorí sa usadili na pôde bývalých veľkostatkov. Tak vznikli v okolí obce nové usadlosti, kolónie, ako napr. Dropie. Otvorila sa tu štátna škola s vyučovacím jazykom slovenským.

          Na základe Viedenskej arbitráže z roku 1938 pripadla naša obec Maďarsku. Začala sa druhá svetová vojna, ktorá zanechala svoje stopy aj v našej obci. Muži museli narukovať, neskôr aj školy zatvorili, mládencov ba aj učiteľov privolali na vojenskú službu. V roku 1943 židovských obyvateľov odviekli to koncentračných táborov, odkiaľ sa väčšina už nevrátila. Na jar 1945 okupovala našu obec najprv nemecká, neskôr ruská armáda. Prenocovali v miestnych školských budovách. Nemci vyhodili do vzduchu obidva mosty pri obci. Nad územím obce sa udiali letecké boje. V týchto bojoch padlí vojaci sú pochovaní na miestnom cintoríne. Po druhej svetovej vojne pripadla naša obec opäť Československu. Začala sa kalvária Maďarov. Po vyhlásení kolektívnej viny Maďarov stratili naši obyvateľia štátne občianstvo a s tým spojené práva. V rokoch 1946-47 veľa rodín deportovali do Čiech, na miesta vysídlených Sudetov. Školy s vyučovacím jazykom maďarským zatvorili. Otvorila sa Slovenská ľudová škola. Po slovensky nevediacich školákov vyučovali po maďarsky nevediaci učiteľia – výsledok bol biedny. Potom nasledovalo vysídlenie do Maďarska, tzv. výmena obyvateľstva. Komisári určili a spísali rodiny (najmä majetnejších), na vysídlenie. Z okolitých miest a obcí už viezli transporty rodiny do Maďarska. Naši obyvateľia s hrôzou čakali na príkaz. Našťastie celá vlna týchto vysídlení sa zastavila tesne pred tým, ako prišiel rad na našu obec.