LUKOVIŠTIA: Tradičnú pálenicu v obci Lukovištia zrekonštruovali na začiatku sezóny.

Existenciu obce Lukovištia možno archívne doložiť len listinou z roku 1413, podľa ktorej ju aj s ostatnými okolitými dedinami dostala od kráľa Žigmunda rodina de Derechen (Drienčanská, resp. Derencsenyiová), ktorá bývala v susedných Drienčanoch.

V obci je barokovo – klasicistický kostol z roku 1794 s dreveným maľovaným kazetovým stropom.

V chotári dnešnej obce Lukovištia existovali dávno predtým tri samostatné osady – Wyscho, Babliko a Lukovisko, ktoré spoločne aj so susednou obcou Kraskovo (Crasco, Karázko), založili kolonisti kaločského arcibiskupa Štefana, pochádzajúci zo starej Janovskej republiky, dnešnej Ligúrie na talianskej riviere, z obce Carásco.

Dokumentujú to i staré talianske rodinné priezviská, ktoré sa dochovali v obci i do dnešných dní, napr. Botto (úder, sek), Čán (ciani – nevädza), Gallo (kohút), Lago (jazero), Torma (črieda), Utis (rieka), ale i talianske názvy časti honov, lesa i kopcov, napr. kopec Bankov (lavica), hon Ombol (pupok), Kápovna (capo-hlava) atď;

Lukovištia boli na hranici Rimavského komitátu, tj. Malohontu s Gemerom. Stali sa centrom garbiarstva. Cech malohontských garbiarov tu existoval od roku 1640 a bez prerušenia tu pôsobil až do 70. rokov 19. storočia.

Mal aj svoju cechovú pečať, ktorú v roku 1717 obnovili s maďarským názvom. Počas tohto obdobia mala obec viac ako 600 obyvateľov. Ešte v roku 1960, kedy bola strediskovou obcou, mala viac ako 400 obyvateľov. Dnes tu žije už necelých dvesto obyvateľov.

Obec je rodiskom i miestom posledného odpočinku básnika, zakladateľa modernej slovenskej poézie a národného umelca, Ivana Kraska, občianskym menom Ing. Jána Bottu.