LIVINSKÉ OPATOVCE: Od roku 1321 do roku 1468 patrila obec zoborskému kláštoru.

Prvá písomná zmienka, dokumentujúca existenciu obce, pochádza zo začiatku 12.storočia. Listina uhorského kráľa Kolomana z roku 1113 o majetkoch benediktínskeho kláštora sv. Hypolita na Zobore pri Nitre má veľký význam z hľadiska vývoja historického osídlenia na území nášho okresu. Pri ohraničení kláštorného majetku Dubokany (Debokan), ktorý je nesporne totožný s dedinou Livinské Opatovce, sa uvádzajú aj všetky susedné, s chotárom hraničiace dediny.

Treba spomenúť že obec mala v tejto oblasti význačné postavenie. Jej chotár vtedy zahrňoval aj územia neskoršej Chudej Lehoty a dôležitosť obce zvýrazňovala i skutočnosť, že obyvatelia poskytovali Nitrianskemu hradu dubové brvná na stavby. Z tejto činnosti pravdepodobne pramení pôvod vtedajšieho názvu obce (Dubokany).

Po smrti Matúša Čáka v roku 1321 sa znovu nielen obnovilo, ale aj rozšírilo vlastníctvo cirkevných inštitúcii, a preto obec patrila pod správu benediktínskeho kláštora až do jeho zániku, t.j. do roku 1468. V tomto období bol zmenený názov obce, ktorý vznikol z označenia dediny obývanej opátovou čeľaďou pri potoku Livina-Opatovce. Už v roku 1340 sa spomína ako Levna, Apathy.

Po roku 1468 obec pripadla nitrianskej kapitule, ale jej majetky boli spravované panským dvorom zo Skačian. Písomná zmienka z roku 1777 potvrdzuje, že obec naďalej podlieha nitrianskemu biskupstvu. Hlavným zamestnaním obyvateľstva v epoche feudalizmu bolo poľnohospodárstvo.

Obec tvorili prevažne roľnícke rodiny žijúce v usadlostiach, ktoré sa zamerali hlavne na pestovanie pšenice a raže. Už od skorej jari začínal roľník s jarnými prácami. Skontroloval oziminu, ktorá najväčšmi rozhodovala o budúcom chlebe, a potom nasledovala orba a sejba obilnín.

Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej

Hoci bola pôda starostlivo rozčlenená na jednotlivé lány, roľník musel pri siatí obilia rešpektovať osevný postup, záväzný pre celú rodinu. Plužina – ako sa nazývala časť chotára vyhradená pre orbu – bola rozdelená na 3 časti. V jednej sa siali oziminy, v druhej jariny a tretia časť chotára ležiaca úhorom sa používala ako spoločná pastvina pre dobytok. Úhorovanie bolo pri vtedajšom primitívnom a extenzívnom spôsobe hospodárenia nevyhnutné, vynucoval si ho najmä nedostatok hnojenia, ale aj okolnosť, že sa siali prevažne obilniny, vo veľkej miere vyčerpávajúce pôdu. K zvýšeniu úrodnosti sčasti prispievalo častejšie preorávanie pôdy. Spočiatku sa pri obrábaný pôdy používali jednoduché radlá, neskôr drevené pluhy so železnou asymetrickou radlicou a čerieslom.

Okres Bánovce nad Bebravou

Tento výdobytok techniky predstavoval v poľnohospodárstve revolúciu, položil základy pre lepšiu úrodu a zľahčil prácu roľníkom, ktorých život bol nesmierne namáhavý. Výnosy obilia neboli veľmi vysoké, no napriek tomu sa niektorí jednotlivci venovali obchodovaniu s obilím. V živočíšnej produkcii popredné miesto zaujímal chov dobytka, dobytok predstavoval základný inventár poddanského hospodárstva, bol jedinou ťažnou silou, zdrojom obživy, peňažných príjmov a vôbec zaručoval prosperitu gazdovstva. Popri chove dobytka bol veľmi rozšírený chov hydiny. Chovali sa predovšetkým sliepky a husi, ktoré však museli poddaní v pomerne veľkom množstve odovzdať v rámci feudálnej renty svojmu zemepánov.