LIPTOVSKÁ SIELNICA: V roku 1463 získala od kráľa Mateja Korvína výsady slobodného mestečka.

Sielnica už v revolučných rokoch 1848 bola zapojená do celonárodného hnutia, počas druhej svetovej vojny 1939 – 1945 sa zúčastňovala na protifašistickom odboji, bola účastníkom SNP.

V roku 1945 sa otvorila v Sielnici meštianska škola, ktorá zmenou nového školského zákona sa  v roku 1948 premenovala na strednú. V sedemdesiatych rokoch bola v obci zriadená pošta.  Od konca 19. storočia dodnes v obci pracuje dobrovoľný hasičský zbor.

V sedemdesiatych rokoch 20. storočia musela Liptovská Sielnica ustúpiť vodám priehrady Liptovská Mara. Asi dva kilometre severne od pôvodnej obce vyrástla nová, moderná Liptovská Sielnica. Je to jediná zo zatopených obcí, ktorá bola nanovo vybudovaná. Slávnostne bola otvorená v auguste 1974 pri príležitosti 30. výročia SNP.

Nie každá obec sa môže pochváliť takým počtom významných osobností, ktoré prerástli rámec pôsobenia a svojim dielom prispeli do celonárodnej pokladnice slovenskej literatúry, pedagogiky   a techniky.  Ich mená sú vydané v encyklopédiách literárnohistorického charakteru.

Kraj je preslávený nielen vodným dielom Liptovská Mara, ale je bohatý aj na kultúrne a cirkevné pamiatky.

Najstaršia zachovaná písomná zmienka o obci Sielnica pochádza z roku 1256 ako kráľovský majetok a súčasť hradného panstva Liptov kráľa Bela IV. na ťažko dostupných končiaroch Chočského pohoria. Starobylosť názvu súvisí so staroslovienskym „sědlnica“, čo znamená osada s trvalým obyvateľstvom. Do vlastníctva sielnických zemanov patrili aj Kvačany, Ižipovce, Prosiek, Matiašovce, Beniky, Brnice, ktoré sa v 13. storočí postupne vyčlenili z občiny Sielnice.