KOŠICE: "Veritas vos liberabit" - „Pravda vás oslobodí“

Ján 8:32

Erb mesta Košice pochádza z roku 1369. Mestu ho udelil kráľ Ľudovít I. Veľký na kráľovskom hrade v Diósgyőri (dnes súčasť Miškovca). „Erb nie je najstarším v Európe“. Toto je 100% pravda.

Košice majú úžasnú históriu, a preto nechápem, prečo niektorí šarlatáni robia všetko pre to, aby ju prezentovali nepravdivo alebo skreslene.

Nasledujúce informácie pochádzajú z Wikipédie a sú založené na babských rozprávaniach a bájkach:

… ale jeho [Košický erb] výnimočnosť spočíva v tom, že kráľ k nemu vydal erbovú listinu – armáles, ktorá je prvým takýmto dokladom udeleným pre právnickú osobu v Európe (Vieš to na základe čoho?) , a teda na svete vôbec (Vieš to na základe čoho?). Dovtedy sa udeľovali znaky (?) iba fyzickým osobám a jeho udelenie Košiciam svedčí o dôležitosti tohto mesta v rámci Uhorského kráľovstva a kultúrnej vyspelosti v rámci stredovekej Európy (Vieš to na základe čoho?). Ďalším unikátom košického erbu je fakt, že mesto k nemu obdržalo až štyri erbové listiny (prvú potvrdzujúcu a tri ďalšie polepšujúce), a to vždy od iného panovníka. – Nezmysel. Závadzaš. Tento proces sa nazýva „rematrikulácia a matrikulácia“ – opätovné potvrdenie a uznanie erbu novým vládcom a bol a stále je bežnou praxou v európskej heraldike.

Tercia pars regni alebo Nitrianske kniežatstvo (11. storočie)

Vývoj budúceho Uhorského kráľovstva sa začal za vlády veľkokniežaťa Gejzu (pred rokmi 972 – 997), ktorý rozšíril svoju vládu na územie dnešného Slovenska západne od rieky Garam / Hron. Hoci bol pokrstený v roku 972 alebo neskôr, nikdy sa nestal presvedčeným kresťanom – na rozdiel od svojho syna Štefana, ktorý ho nasledoval v roku 997. Niektorí autori tvrdia, že po sobáši s Gisellou Bavorskou dostal Štefan od svojho otca „Nitrianske vojvodstvo“ ako údel.

Keď Gejza zomrel ako člen dynastie Arpádovcov, o nástupníctvo si nárokoval pohan Koppány, ale Štefan ho porazil s pomocou nemeckého sprievodu svojej manželky. V jednej slovenskej ľudovej piesni sa spieva, že Štefan kráľ (t. j. kráľ Štefan) mohol svojho pohanského súpera premôcť len s pomocou slovenských bojovníkov okolo Bíne (maďarsky: Bény). Podľa Istvána Bónu môže byť slovenská pieseň prekladom maďarskej ľudovej piesne, pretože v roku 1664 nebol nikto z obyvateľov Bíne Slovák. Po svojom víťazstve dostal Štefan korunu od pápeža Silvestra II. a v roku 1000 alebo 1001 bol korunovaný za prvého uhorského kráľa.

Uhorské kráľovstvo integrovalo prvky bývalej veľkomoravskej štátnej organizácie. Na druhej strane, historici sa v tejto veci nezhodli; napr. stále sa diskutuje o tom, či sa formovanie základnej jednotky správy (vármegye) v kráľovstve riadilo zahraničnými t.j. franskými, nemeckymi, alebo anglickymi vzormi.

Štefan (1000/1001–1038) založil na území dnešného Slovenska najmenej osem žúp („vármegye“): Abov (maďarsky: Abaúj), Boršod (maďarsky: Borsod), Ostrihom, Hont, Komárno (maďarsky: Komárom), Nitra (maďarsky: Nyitra), Tekov (maďarsky: Bars) a Zemplín (maďarsky: Zemplén) pravdepodobne založil. Riedko osídlené severné a severovýchodné územia dnešného Slovenska sa stali súkromnými lesmi kráľa. Kráľ Štefan vo svojom kráľovstve zriadil aj niekoľko diecéz; v 11. storočí bolo územie dnešného Slovenska rozdelené medzi Ostrihomskú arcidiecézu (založenú okolo roku 1000) a jej sufragánnu diecézu, Jágerskú diecézu (založenú medzi rokmi 1006 a 1009).

Okolo roku 1015 poľský vojvoda Boleslav I. obsadil niektoré územia dnešného Slovenska východne od rieky Morava a uhorský kráľ Štefan tieto územia znovu dobyl v roku 1018.

Po smrti kráľa Štefana sa jeho kráľovstvo zaplietlo do vnútorných konfliktov najme zahranicnymi uchádzačmi o jeho korunu vcitanej Henricha III., cisár Svätej rímskej ríše. V roku 1042 cisár Henrich obsadil niektoré časti dnešného Slovenska východne od rieky Hron a daroval ich bratrancovi kráľa Štefana, Bélovi, ale po stiahnutí cisárskych vojsk vojská kráľa Samuela Abu (rod Aba) územia znovu dobyli.

V roku 1048 uhorský kráľ Ondrej I. postúpil tretinu svojho kráľovstva (Tercia pars regni) ako údel svojmu bratovi, vojvodovi Bélovi. Vojvodove územia sa sústreďovali okolo Nitry a Biháru (po rumunsky: Biharea v dnešnom Rumunsku). Počas nasledujúcich 60 rokov boli Tercia pars regni spravované samostatne členmi dynastie Árpádovcov (t. j. vojvodami Gézom, Ladislavom, Lampertom a Álmosom). Vojvodovia akceptovali kráľovskú nadvládu, ale niektorí z nich (Béla, Géza a Álmos) sa vzbúrili proti kráľovi, aby získali korunu, a spojili sa s vládcami susedných krajín (napr. Svätej rímskej ríše, Čiech).

História Tercia pars regni sa skončila v roku 1107, keď uhorský kráľ Koloman obsadil jej územia, pričom využil púť vojvodu Álmosa (jeho brata) do Svätej zeme. Vojvoda Álmos sa však po návrate do kráľovstva pokúsil znovu obsadiť svoje bývalé vojvodstvo s vojenskou pomocou cisára Svätej rímskej ríše Henricha V., no neuspel a bol nútený akceptovať status quo.

Dejiny Slovenska v období oligarchov.

Posledné desaťročia 13. storočia sa vyznačovali nezhodami v kráľovskej rodine a medzi rôznymi skupinami aristokracie. Úpadok kráľovskej moci a vzostup niektorých mocných aristokratov viedol k transformácii administratívneho systému: župy, ktoré boli základnými jednotkami kráľovskej správy („kráľovské župy – comitas“).

Mongolská invázia (1241 – 1242) po ukonceni invazie bydovanie hradov sa stalo krralovskym nariadenim.

Na území dnešného Slovenska vlastnili väčšinu hradov dve mocne aristokraticke rody: 1. kralovsky rod Aba (Abovci – Amadeus Aba) a 2. Matúš III. Čák, alebo ich nasledovníci. Po vymretí hlavnej kat. vetvy rodu Arpádovcov (1301) sa rod Aba a rod Čák uvazovaly, že nasledujú jedného z uchádzačov o trón, ale v praxi spravovali svoje územia (male kralovstva / kiskiralsak) nezávisle. Amadeus (Omode) Aba spravoval východné časti dnešného Slovenska zo svojho sídla v Gönci a Abaújvár. V roku 1311 ho zabili najaty vrahovia Karola Róberta z Anjou pri južnej bráne v Košiciach, ktorym celil Philip Druget – Sicilsky pristahovalec.

Matuáš III. Čák bol de facto vládcom západných území dnešného Slovenska zo svojho sídla v Trenčíne. Spojil sa so synmi zavraždeného Amadeho Abu proti Košickym nemcov, ale uhorský kráľ Karol I., ktorému sa podarilo získať trón proti svojim protivníkom, poskytol mestu vojenskú pomoc a kráľovské vojská ho porazili v bitke pri Rozgonoch/Rozhanovciach v roku 1312. Severozápadné župy však zostali v jeho moci až do jeho smrti v roku 1321, keď kráľovské vojská bez odporu obsadili jeho bývalé hrady.

Prešporská (Bratislavská) župa bola de facto pod správou rakúskych vojvodov od roku 1301 do roku 1328, keď ju znovu obsadil uhorský kráľ Karol I.