KĽUŠOV: Dominantou obce je budova kostola svätých Cyrila a Metoda.


Vznik obce úzko súvisel s dejinami Bardejova, ktorému Kľušov, respektíve určité majetkové podiely v ňom patrili od založenia až do polovice 18. storočia. Prvá správa o Kľušove sa nachádza v súpise papežských desiatkov z roku 1332. Obec sa v nej spomína pod nemeckým názvom Senvalt (Schönwald). Keďže je v nej doložený farský kostol a mlyn, sídlisko tu muselo existovať už dávnejšie predtým. Druhá písomná zmienka o obci je v listine Spišskej kapituly z roku 1351. Z príkazu kráľovnej Alžbety sa v nej vymedzujú hranice medzi majetkom šľachticov z Perína a chotárom Bardejova. Obec sa uvádza pod skomoleným nemeckým názvom Sewenbald. V poradí tretia najstaršia zmienka o obci je z roku 1355, keď došlo k sporu o chotár medzi Bardejovčanmi a Perínskovcami z Kobýl. V spore pred Spišskou kapitulou dokonca Mikuláš z Perína vyhlásil, že Kľušov patril do kobylského panstva už aj v roku 1325.

Zo začiatku 15. storočia sa zachoval prvý skromný udaj o veľkosti obce. Daňový súpis Šarišskej stolice z roku 1427 uvádza, že v Kľušove (Clusso) sa Danielovi Perinskému vyrubil poplatok od 35 port (roľníckych usadlostí). Podľa počtu usadlostí Kľušov bol v tých časoch veľkou dedinou.
V štyridsiatych rokoch 15. storočia zasiahli územie Kľušova vojenské skupiny bratríkov, zložene z bývalých husitských bojovníkov a z domácich rebelov. V rokoch 1442 a 1446 protestoval napríklad advokát mesta Bardejova proti zaujatiu tejto obce richnavským kapitánom Jánom Talafúzom, ktorý sa ako Jiskrov kapitán pridal k bratríkom.

Slávnostné otvorenie nového školského roka
V 15. storočí Kľušov patril väčšinou Bardejovčanom, no dlho ho vlastnil aj rod Zápoľskovcov. Pre obec to neboli dobré časy. Pod vplyvom vojnových udalostí (bratrícke vojská, vpády poľských vojsk) sa väčšina sedliakov z obce vysťahovala, alebo schudobnela, prišla o pozemky a upadla medzi želiarov (bezzemkov). Výrazne poklesol počet obyvateľov. V roku 1496 tu okrem šoltýsa hospodárilo len 7 sedliackych domácnosti a 5 novousadlíkov z Lukavice.

Aj v 16. storočí sa menili majitelia obce. Kráľ Ferdinand Habsburský po porážke svojho protivníka Jana Zápoľského daroval Kľušov v roku 1527 svojmu komorníkovi rytierovi Bernardovi Baranovi, bardejovskému rodákovi a mešťanovi, ktorý bol komorníkom aj kráľa Ľudovíta II. Bernard Baran však uznal práva Bardejova na Kľušov a v roku 1529 ho mestu vrátil. V sedemdesiatych rokoch 16. storočia chcel obec získať hertnícky zemepán Šimon Forgáč, ktorý sa ho v roku 1572 pokúsil aj obsadiť. Mesto si však Kľušov a iné ohrozené obce udržalo a vlastnícke právo mu na ne znovu potvrdil cisár Maximilián II. a bratislavský snem v roku 1578.
Daňové súpisy zo 16. storočia svedčia o tom, že v obci pokračovalo ochudobňovanie sedliakov a pribúdalo želiarov. V roku 1530 bolo v obci 10 sedliakov a 2 želiari, v roku 1588 zdanili 7,5 porty a 12 želiarov.

V desiatkových súpisoch z rokov 1567 a 1570 mali poddaní z Kľušova slovenské a nemecké osobné mená, takže možno predpokladať, že obyvateľstvo obce bolo zmiešané zo Slovákov a Nemcov.
V roku 1600 mal Kľušov 35 obývaných poddanských domov, dom šoltýsa, kostol, faru a školu. Bol vtedy veľkou dedinou s poddanským obyvateľstvom. Kým v roku 1552 bol Kľušov s počtom 11,5 porty treťou najväčšou obcou v rámci majetkov mesta Bardejova (po Richvalde a Kobylách), o necelých sto rokov v roku 1650 sa s počtom 19,5 porty zaradil na druhé miesto (po Richvalde).

V druhej polovici 17. storočia sa mesto Bardejov dostalo pod vplyvom stavovských povstaní do nepriaznivej finančnej situácie, ktorú riešilo okrem iného aj zálohovaním poddanských obcí. Takýmto spôsobom sa Kľušov dostal v roku 1688 do zálohu za 3500 florenov u veľkostatkára Ladislava Boronkaiho. Po skonsolidovaní pomerov ho síce mesto zo zálohu vykúpilo, no v roku 1756 bola obec mestom definitívne predaná zemianskej rodine Klobušických. Vo vlastníctve tohto rodu obec zostala až do zrušenia poddanstva v roku 1848. V 19. storočí obec poškodili dva veľké požiare. Katastrofálne následky mal požiar,

Slovak










