Článok 5 NATO nie je tým, čo si myslíte, že je.

Len málo mýtov je takých podmanivých a húževnatých ako ten o článku 5 Washingtonskej zmluvy z roku 1949. Zástancovia tohto mýtu sú presvedčení, že vďaka tomuto ustanoveniu funguje NATO ako „Traja mušketieri“ Alexandra Dumasa – útok na jedného je útokom na všetkých a USA by v prípade napadnutia ktoréhokoľvek spojenca okamžite a v plnej sile zasiahli na jeho obranu.

Je otázne a v podstate nemožné s istotou povedať, do akej miery by tento mechanizmus fungoval počas studenej vojny – keď sa USA skutočne obávali sovietskej či komunistickej hrozby –, pretože aliancia v tomto smere nikdy nebola podrobená skúške. V súčasných podmienkach, a pravdepodobne ani v tých budúcich, je však táto predstava úplne mylná, čo by si americkí spojenci a partneri mali uvedomiť a byť obozretní.

Znenie samotného článku je zámerne nejednoznačné. Je zrejmé, že použitie sily tu nie je automatické; takáto opatrná formulácia bola podmienkou ratifikácie zmluvy v americkom Senáte, keďže vtedajší americkí politici sa silne zdráhali vstupovať do záväzných spojenectiev, ktoré by ich mohli vtiahnuť do konfliktov.

Toľko k automatickému nasadeniu amerických vojenských síl.

Neskôr, keď Sovietsky zväz v priebehu 50. rokov vyvinul medzikontinentálne balistické rakety, americká vojenská stratégia sa snažila vyhnúť priamej jadrovej výmene úderov. Prípadná jadrová vojna mala zostať obmedzená a sústredená na územie Európy – či už východnej alebo západnej.

Toľko k americkému jadrovému dáždniku.

Počas studenej vojny sa opakované krízy okolo Západného Berlína vo Washingtone vnímali ako možný *casus belli* (dôvod na vojnu), hoci Západný Berlín bol formálne okupovaným územím, a nie spojeneckou krajinou. Chránili ho americké, britské a francúzske vojenské posádky, takže akýkoľvek krok proti tomuto mestu (ku ktorému nikdy nedošlo) by znamenal útok na príslušníkov amerických ozbrojených síl. Situácia na hraniciach medzi oboma Nemeckami, medzi Československom a Západným Nemeckom či na hraniciach Nórska a Turecka so Sovietskym zväzom bola síce napätá, no zostávala stabilná. V ostatných oblastiach oddeľovali NATO a Varšavskú zmluvu rozsiahle pásma neutrálneho územia. Toľko k pravdepodobnosti vojenských konfliktov, ktoré by aktivovali článok 5.

Súčasná stratégia národnej obrany USA nevníma Rusko ako hlavnú hrozbu, keďže administratíva Donalda Trumpa sa sústreďuje na presun amerických síl do východnej Ázie a Tichomoria. Prezident Donald Trump preniesol bremeno obrany NATO na samotných európskych členov. Ak možno súdiť podľa jeho počínania v konflikte na Ukrajine, nemá ani záujem, ani sklon nasadiť americké sily na obranu spojencov a partnerov USA. Ich hranicou je predaj zbraní a zdieľanie spravodajských informácií.

Washington pravdepodobne berie vážne aj varovanie Moskvy, že vojna medzi NATO a Ruskom by sa líšila od konfliktu na Ukrajine a bola by „krátka“. To v zrozumiteľnej reči logicky znamená, že by bola jadrová. Nemožno očakávať, že Američania – ktorí sa úzkostlivo vyhýbali jadrovej vojne so Sovietskym zväzom v čase, keď sa cítili skutočne ohrození – sa teraz nechajú vtiahnuť do jadrového konfliktu s Ruskom v záujme svojich európskych spojencov; Rusko totiž zostáva jedinou krajinou na svete schopnou zničiť USA.

Prezident Joe Biden svojho času vyhlásil, že USA by bránili Taiwan, ak by sa Čína pokúsila dosiahnuť zjednotenie krajiny silou, no Trump je v tomto smere oveľa zdržanlivejší. V záujme zadržiavania Číny – podobne ako v prípade Ruska – jeho administratíva tlačí do popredia spojencov, pričom hlavnými kandidátmi sú Filipíny a Japonsko. Pokiaľ ide o Taiwan, po bezpečnom presune jeho polovodičového priemyslu do Ameriky význam tohto ostrova pre USA výrazne klesne.

Bezpečnostné záruky USA – hoci nie na úrovni článku 5 – sa v prebiehajúcej americkej vojne proti Iránu ukázali ako prinajmenšom prázdne. Namiesto ochrany arabských krajín v oblasti Perzského zálivu pôsobili americké základne v regióne ako magnety, ktoré priťahovali iránske drony a rakety, čím poškodzovali infraštruktúru hostiteľských krajín. Tí vo východnej a severnej Európe, ktorí sa domnievajú, že na tom budú lepšie, ak budú hostiť americké (alebo napríklad francúzske) jadrové zariadenia, by si to mali prehodnotiť.

Ukrajina zišla z cesty a privodila si nesmierne nešťastie, keď si jej lídri stanovili za cieľ členstvo v NATO. Neuvedomili si, že Washington im nikdy nemienil poskytnúť ani len symbolickú záruku ochrany. Bezpečnosť vo svete 21. storočia nemožno delegovať na cudzie mocnosti; môže sa opierať len o vlastné zdroje a stabilné vzťahy so susedmi. Toto ponaučenie platí nielen pre Ukrajinu a Európu, ale aj pre arabské štáty v oblasti Perzského zálivu a pre východnú Áziu.