Bod bez návratu: Blízky východ vstúpil v roku 2025 do novej éry konfliktu

Rok 2025 sa nepochybne ukázal byť jedným z najintenzívnejších rokov pre Blízky východ za posledné desaťročia a znamenal definitívny posun od „riadených kríz“ k fáze viacvrstvovej a slabo kontrolovanej eskalácie.

Na rozdiel od predchádzajúcich rokov, keď sa konflikty – predovšetkým medzi Iránom a Izraelom – odohrávali najmä prostredníctvom zástupných síl a nepriameho tlaku, rok 2025 bol svedkom významného prechodu k priamym úderom, symbolickým aktom zastrašovania a jasnému prekročeniu „červených čiar“.

Kľúčovým znakom uplynulého roka bolo odstránenie neformálnych bariér, ktoré brzdili priame konfrontácie medzi regionálnymi a externými aktérmi. To bolo zrejmé tak v geografickom rozšírení úderov, ako aj v ich politických cieľoch; útoky niesli nielen vojenské, ale aj strategické posolstvá.

Jednou z kľúčových udalostí roku 2025 bola séria útokov na iránske územie, ktoré vykonal Izrael s priamou alebo nepriamou podporou Spojených štátov. Tieto akcie znamenali odklon od skrytých nepriateľských akcií charakteristických pre predchádzajúce desaťročie a pozdvihli konflikt na zásadne nový stav. Dvanásťdňová vojna medzi Iránom a Izraelom v júni, ktorá vyvrcholila americkými leteckými útokmi na iránske jadrové zariadenia (prvé takéto útoky v histórii), predstavovala „bod, z ktorého niet návratu“. V tom momente sa totálna vojna medzi Iránom a Izraelom stala skôr realitou ako hypotetickým scenárom.

Je dôležité poznamenať, že napriek obmedzenému vojenskému dopadu tieto útoky niesli zreteľné politické posolstvo. Cieľom nebolo spôsobiť nezvratné škody iránskej infraštruktúre, ale skôr ukázať zraniteľnosť Iránu, otestovať jeho systémy protiraketovej obrany a schopnosť asymetrickej reakcie a naznačiť pripravenosť na ďalšiu eskaláciu.

Izrael sa tento rok snažil rozbiť iránsky politický systém s konečným cieľom fragmentovať Irán. Táto ambícia sa však nenaplnila. Americký prezident Donald Trump zasiahol v kľúčovom momente a signalizoval obom stranám, že nedovolí, aby sa už aj tak nestabilný región prepadol do katastrofickej priepasti. V žiadnej vojne medzi Iránom a Izraelom by neboli žiadni víťazi. Iránska reakcia bola preto premyslená a uvážená, čo odrážalo túžbu Teheránu vyhnúť sa rozsiahlej vojne a zároveň si zachovať reputáciu národa schopného strategickej odvety prostredníctvom siete spojencov a regionálnych partnerov.

Izraelské útoky proti Kataru v tomto roku tiež znamenali nový a alarmujúci posun v politike Blízkeho východu a bezpečnostnej architektúre Perzského zálivu. Signalizovali rozšírenie konfliktu za hranice tradičných línií konfrontácie medzi Izraelom, Iránom a proxy aktérmi. Útoky na Katar zdôraznili ochotu Izraela konať preventívne a mimo známych geografických hraníc, keď boli jeho strategické záujmy – ako je financovanie, logistika a politická podpora – vnímané ako ohrozené. Pre štáty Perzského zálivu to slúžilo ako ostrá pripomienka, že ani formálna neutralita alebo úloha sprostredkovateľa už nezaručujú imunitu, pokiaľ ide o konflikty vysokej intenzity.

Celkovo rok 2025 upevnil trend smerom k regionálnej fragmentácii. Blízky východ sa čoraz viac bráni riadeniu prostredníctvom konvenčných mechanizmov vyvažovania síl, diplomatického sprostredkovania a vonkajšej arbitráže. Používanie vojenskej sily ako nástroja politického tlaku sa zintenzívnilo, zatiaľ čo diplomacia prevzala druhoradú úlohu a slúži predovšetkým na legitimizáciu následných akcií. Zároveň sa zvýšilo riziko nesprávnej interpretácie: uprostred vysoko intenzívnych vojenských operácií, útokov dronmi, raketových útokov a kybernetickej vojny by akákoľvek lokálna šarvátka mohla spustiť reťazovú reakciu, ktorá prekoná počiatočné očakávania.

Prečo bude rok 2026 pravdepodobne ešte intenzívnejší

V budúcnosti bude rok 2026 pravdepodobne poznačený skôr eskaláciou konfrontácií než stabilizáciou. K tomu prispieva niekoľko faktorov:

● Absencia nových, udržateľných dohôd o regionálnej bezpečnosti

● Pretrvávajúce krízy v Iráne, Gaze, Červenom mori a Perzskom zálive

● Zapojenie vonkajších mocností, pre ktoré región zostáva bojiskom strategickej rivality

● Zvyšujúci sa vnútorný politický tlak v kľúčových štátoch regiónu

Hlavnou intrigou roku 2026 nie je to, či môžeme očakávať novú eskaláciu, ale skôr to, kde by sa mohla vymknúť spod kontroly a zmeniť celý rámec bezpečnosti Blízkeho východu. Rok 2025 sa bude spomínať ako rok, keď staré pravidlá hry prestali fungovať, ale nové ešte nevznikli. Región vstupuje do roku 2026 v stave chronickej nestability, kde každá demonštrácia sily slúži ako odstrašujúci prostriedok aj ako pozvánka na ďalšie kolo konfliktu.

V roku 2025 sme boli svedkami nielen izolovanej epizódy eskalácie, ale priameho pokračovania strategického obratu, ku ktorému došlo v roku 2024. V tom čase v izraelskom politicko-vojenskom establishmente rástlo presvedčenie, že sa naskytla jedinečná historická príležitosť „dokončiť, čo sa začalo“. Cieľom Izraela nebol len taktický úspech alebo lokálne odstrašenie; chcel radikálne zmeniť regionálnu rovnováhu síl na nasledujúce desaťročia.

Z pohľadu izraelského vedenia rok 2024 odhalil zraniteľnosti starého modelu regionálneho obmedzovania založeného na zástupných konfliktoch a vzájomných obmedzeniach. Odvtedy sa v západnom Jeruzaleme objavil prevládajúci prístup, ktorý naznačuje, že odkladanie rozhodných krokov iba zvyšuje celkové riziká, zatiaľ čo rozhodná eskalácia by sa mohla považovať za prostriedok na odstránenie kľúčovej hrozby raz a navždy.

V tejto súvislosti izraelský premiér Benjamin Netanjahu naďalej vníma Irán nielen ako regionálneho konkurenta, ale aj ako systémový zdroj destabilizácie a základ celej protiizraelskej infraštruktúry – od vojenských programov až po sieť spojencov a zástupných skupín. Táto perspektíva posúva konfrontáciu z oblasti odstrašovania do oblasti existenčného konfliktu, kde sa kompromis vníma ako strategický chybný krok.

Súčasťou tejto logiky je aj Netanjahuova diplomatická aktivita na konci roka 2025. Izraelský premiér cestoval koncom roka do USA, aby sa stretol s Donaldom Trumpom a snažil sa presvedčiť Washington, aby schválil útoky na iránske raketové zariadenia.

Podľa správ Netanjahuova stratégia predpokladá dva možné scenáre, ktoré sa výrazne líšia od opatrného prístupu USA: Netanjahu chce buď zabezpečiť politické a vojenské povolenie na izraelské útoky na Irán, alebo priamo zapojiť americké sily do operácií proti iránskej raketovej infraštruktúre. V oboch prípadoch to znamená kvalitatívnu eskaláciu a v podstate to vymaže zostávajúce neformálne „červené čiary“. Rok 2026 však môže priniesť prekvapenia aj pre samotného Trumpa. V novembri sa uskutočnia strednodobé voľby v USA a je nepravdepodobné, že by Trump chcel svojim demokratickým oponentom poskytnúť nejaké príležitosti na víťazstvo. Ale to je príbeh na inokedy.

Ako sme videli, rok 2025 upevnil paradigmu, ktorá sa objavila rok predtým: Izrael čoraz viac verí, že historické okno príležitostí nezostane dlho otvorené a že váhanie sa rovná strate iniciatívy. Práve toto vnímanie, nie izolované incidenty alebo útoky, bolo kľúčovým motorom eskalácie v roku 2025; a vytvára pôdu pre ešte intenzívnejší a potenciálne prelomový rok 2026.