BISKUP ROBERT BARRON: Čo nám Levova voľba mena hovorí o novom pápežovi

Bol som jedným z armády komentátorov, ktorí s istotou tvrdili, že žiadny Američan nebude zvolený za pápeža. Spoliehajúc sa na všeobecne všeobecnú múdrosť, som mnohým novinárom a moderátorom povedal, že kým Spojené štáty nebudú superveľmocou, kardináli nikdy neodovzdajú riadenie univerzálnej Cirkvi občanovi USA.

Nuž, voliči a Duch Svätý nám všetkým dosť dramaticky dokázali, že sme sa mýlili. Keď sa biely dym objavil oveľa skôr, ako sme ktokoľvek očakávali, predpokladal som, že favorit, kardinál Pietro Parolin, bol vybraný; takže moje úžas nepoznalo hraníc, keď bolo meno Robert Francis Prevost oznámené z prednej lodžie Baziliky svätého Petra.

A Prevost nebol len Američan; bol Chicagoš, vyrastal asi 25 minút jazdy autom od môjho rodného mesta. Všetko sa to zdalo neskutočné, nemožné.

Nakoniec sa objavil na balkóne, odetý v bielej sutane pápeža, ale aj vo formálnej mozette (prepracovaný plášť na ramená) a vyšívanej štóle, tradičných ozdobách, ktorým sa pápež František pri svojom prvom predstavení preslávene vyhýbal.

Bolo to znamením, že tento nový Svätý Otec bude svojím vlastným človekom – a zmierlivým gestom voči konzervatívnejším katolíkom, ktorí sa niekedy cítili marginalizovaní Františkovým pápežstvom. A kráľovské meno, ktoré si zvolil, Lev XIV., malo krásnu a silnú rezonanciu pre každého, kto pozná históriu Cirkvi.

Nový pápež sa odvolával na svojho predchodcu Leva XIII., kľúčovú postavu, ktorá vládla Katolíckej cirkvi v rokoch 1878 až 1903. Keby si kardinál Prevost vybral meno František II., Ján Pavol III. alebo Ján XXIV., bolo by dosť jednoduché ho ideologicky zaškatuľkovať. Ale odkazom na Leva XIII. signalizoval, že nebude tak ľahkovážne charakterizovaný.

Počiatočná reakcia Katolíckej cirkvi na politické revolúcie 18. storočia a filozofické inovácie 19. storočia, najmä marxizmus, bola jednostranne negatívna. To bolo, spravodlivo povedané, dosť pochopiteľné vzhľadom na brutálny spôsob, akým Cirkev prenasledovali mnohí kultúrni a politickí revolucionári tej doby.

Lev XIII. však zaujal jemný, intelektuálne sofistikovaný postoj kreatívneho zapojenia sa do modernity, pričom jej nepovedal len nie, ani len áno. Úplne najlepším príkladom levovského štýlu je jeho prelomová encyklika Rerum Novarum, ktorá založila modernú tradíciu sociálneho učenia Cirkvi.

Konzervatívci nachádzajú v tomto liste veľa zaujímavostí, vrátane nekompromisnej kritiky socializmu a energickej obrany súkromného vlastníctva. Liberáli si však vážia Levov dôraz na „univerzálne určenie majetku“, myšlienku, že keďže celé stvorenie v konečnom dôsledku patrí Bohu, spôsob, akým používame náš súkromný majetok, by mal byť v prvom rade riadený záujmom o spoločné dobro.

Tu je dychberúci verš z Rerum Novarum: „Keď sú splnené požiadavky nevyhnutnosti a slušnosti, zvyšok toho, čo vlastní človek, patrí chudobným.“ Navyše, ten istý Lev XIII., ktorý obhajoval práva robotníkov, mal niekoľko dosť ostrých kritikov liberálnej demokracie. Pre mňa prijatím mena tejto jemne zmýšľajúcej postavy Lev XIV. naznačuje, že modernému svetu povie áno aj nie.

Ale chcem sa dostať na miesto hlbšie ako politika alebo kultúrna angažovanosť. Vo svojom dojímavom prejave z lodžie sa Lev XIV. opísal ako „syn svätého Augustína“ a jeho prvé slová k davom sa týkali pokoja zmŕtvychvstalého Krista.

Robert Prévost, člen augustiniánskeho rádu, bol hlboko formovaný myšlienkou a praxou veľkého biskupa z Hippo z 5. storočia. Svätý Augustín, určite jeden z dvoch alebo troch najväčších intelektuálov v dejinách Cirkvi, bol tiež mužom obrovskej vášne a srdca.

Asi najznámejší verš v tomto Vyznaní je tento: „Pane, stvoril si nás pre seba; preto je naše srdce nepokojné, kým nespočinie v tebe.“ Toto tak výrečne hovorí o túžbe po Bohu v duši každého človeka a podľa toho aj o poslaní Cirkvi evanjelizovať, ponúkať pokrm evanjelia hladnému ľudskému srdcu. A práve to dobrý augustiniánsky pápež Lev XIV. trval na svojom prvom mieste.

A nakoniec, tá ponuka pokoja od zmŕtvychvstalého Ježiša. Pápež je učiteľ, kazateľ, správca, riaditeľ personálu, manažér vatikánskej byrokracie atď. Jeho prvou úlohou je však evanjelista, čiže niekto, kto presvedčivým spôsobom hlása Ježišovo zmŕtvychvstanie z mŕtvych.

Úprimne povedané, nemám tušenie, akým správcom alebo manažérom bol svätý Peter, ale viem, že kázal zmŕtvychvstanie, až kým ho neukrižovali dolu hlavou za jeho problémy. Lev XIV. je Petrovým nástupcom a dobre vie, že jeho úloha je rovnaká ako Petrova.