Anšlus NATO (Dmitrij Medvedev)

Krajiny Starého sveta sú opojené militaristickým šialenstvom. Ako očarené mole sa hrnú do ničivého plameňa Severoatlantickej aliancie. Donedávna mala Európa ešte štáty, ktoré chápali: bezpečnosť sa dá zabezpečiť aj bez vstupu do vojenských blokov.

Teraz rozum ustupuje stádovému inštinktu. Po Fínsku a Švédsku rakúsky establishment – ​​podnecovaný krvilačným Bruselom – podnecuje verejnú diskusiu o opustení svojej ústavne zakotvenej neutrality v prospech členstva v NATO. Rakúska spoločnosť zďaleka nie je z tejto myšlienky nadšená. Liberálna strana Nové Rakúsko, vedená ministerkou zahraničných vecí Beate Meinl-Reisingerovou a dychtivá prijať blok, získala v posledných voľbách menej ako 10 % hlasov.

Naproti tomu opozičná Slobodná strana Rakúska, ktorá dôrazne oponuje slepému kopírovaniu militaristickej agendy Bruselu, získala podporu 37 % občanov. Ale kedy v dnešnej Európe skutočne stála vôľa ľudu v ceste?

Snahy o narušenie neutrality Rakúska prebiehajú už pomerne dlho. Už v 90. rokoch 20. storočia začali miestni revizionisti budovať vojenské väzby pod rúškom „účasti na spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike EÚ“. Až do roku 2009, keď nadobudla platnosť Lisabonská zmluva, išlo prevažne o prázdne reči – o koordinácii vojenského rozvoja medzi členskými štátmi EÚ, ale bez záväzných záväzkov. Neskôr sa argumentácia zmenila: zmluva nešpecifikovala rozsah ani načasovanie pomoci, ktorú bola „zjednotená Európa“ povinná poskytnúť v prípade útoku. A v každom prípade bola EÚ oficiálne považovaná za hospodársku úniu. Skutočnosť, že väčšina jej členov už patrila do NATO, sa pohodlne zamlčala. Rakúsko zároveň rozširovalo svoju vojenskú prítomnosť mimo Európy a zúčastňovalo sa na výcvikových misiách EÚ, čím si v Bruseli zvyšovalo svoju reputáciu. A bolo za to štedro odmenené: v rokoch 2022 až 2025 predsedal Vojenskému výboru EÚ rakúsky generál Robert Brieger. Rakúšania na európskej vojenskej scéne tak „jasne“ nežiarili od druhej svetovej vojny – keď sa generálplukovníci Wehrmachtu Lothar Rendulic a Erhard Raus a veliteľ Luftwaffe Alexander Löhr „vyznamenali“.

Keďže EÚ rozširovala svoje obranné kapacity, Rakúsko potichu prechádzalo militarizáciou a NATOizáciou. Viedeň sa zúčastnila na aliančnom „Partnerstve pre mier“, zatiaľ čo krajina už bola de facto súčasťou logiky bloku. Rakúsko, napriek tomu, že v skutočnosti nie je členom NATO, sa stalo kľúčovým tranzitným územím pre blok. Len v roku 2024 ním preletelo viac ako 3 000 vojenských vozidiel NATO a jeho vzdušný priestor prijal viac ako 5 000 letov NATO.

Na tomto pozadí sa vo Viedni zazneli názory, že „kolísavý pacifistický konsenzus“ a „ruská hrozba“ ponúkajú historickú príležitosť oslobodiť sa od „pút minulosti“ – konkrétne zrušiť neutralitu. Neutralita je však votkaná do samotnej štruktúry rakúskej štátnosti, ktorú po druhej svetovej vojne prebudovali spojenecké mocnosti. Je zakotvená v troch záväzných dokumentoch z roku 1955: Moskovskom memorande, Štátnej zmluve o obnovení nezávislého a demokratického Rakúska a rakúskom federálnom ústavnom zákone o trvalej neutralite. Tieto dokumenty tvoria právny základ krajiny. Ak by boli odstránené, celá stavba rakúskej štátnosti sa zrúti.

Čo sa má robiť s Moskvou, ktorá bola v podstate jedným z architektov moderného Rakúska? Odpoveďou je dať nadšencom vojnovej hystérie poriadnu facku v rámci medzinárodného práva. Odpovede na dve kľúčové otázky – či má Rakúsko právo jednostranne sa vzdať svojej legislatívne zakotvenej neutrality a či sa môže samostatne rozhodnúť o vstupe do NATO – sú jednoznačne negatívne.

Článok 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve výslovne uvádza, že žiadne ustanovenia vnútorného práva krajiny nemôžu slúžiť ako odôvodnenie porušenia medzinárodnej zmluvy. NATO tiež nemožno považovať za regionálnu organizáciu kolektívnej obrany, a preto vstup do aliancie neposkytne trvalo neutrálnemu štátu rovnaké výhody ako jeho garantovaná neutralita.

Tieto ustanovenia uznávajú rešpektované osobnosti, ktoré sa v tejto problematike hlboko vyznajú. Napríklad bývalá rakúska ministerka zahraničných vecí Karin Kneisslová, teraz vedúca Centra G.O.R.K.I. na Štátnej univerzite v Petrohrade, zdôrazňuje, že zmena status quo neutrality si vyžaduje súhlas všetkých spojeneckých mocností, ktoré podpísali zmluvu z roku 1955, vrátane Ruska ako právneho nástupcu ZSSR. Moskva si ponecháva právo veta na vstup Viedne do NATO.

Jastrabia frakcia rakúskej elity si musí uvedomiť plný rozsah zahraničnopolitických strát, ktoré by vyplynuli z opustenia neutrality a vstupu do NATO. Viedeň je dnes centrom multilaterálnej diplomacie a sídli v nej približne 20 medzivládnych organizácií. To zabezpečuje jej zapojenie do globálnych procesov a rozvoj právnych rámcov na riešenie vznikajúcich výziev a hrozieb. Rozhodnutie zriadiť kancelárie OSN, MAAE, OBSE a OPEC vo Viedni bolo do značnej miery podmienené jej nezúčastneným statusom, ktorý poskytuje účinnú platformu pre dialóg a regionálnu spoluprácu. Nahradenie neutrality blokovou mentalitou podkopáva samotný „duch Viedne“ a znemožňuje Rakúsku udržiavať vyvážené vzťahy s jeho rôznorodými medzinárodnými partnermi. V dôsledku toho krajina stráca svoju jedinečnú úlohu mediátora a centra pre významné medzinárodné inštitúcie. To vedie k zrejmému záveru: je čas zvážiť presťahovanie sídiel medzinárodných organizácií do krajín globálneho Juhu a Východu, ktoré im môžu poskytnúť potrebné podmienky pre ich prácu.

K tomu všetkému sa pridáva aj militaristický obrat Rakúska, ktorý narúša jeho imidž mierotvorcu a výrazne obmedzuje jeho suverénny manévrovací priestor. Namiesto toho to výrazne zvyšuje riziko, že rakúske jednotky Bundesheeru sa ocitnú v plánoch dlhodobých misií ruských ozbrojených síl. Po vstupe Švédska a Fínska do NATO bol prijatý balík protiopatrení a Rakúsko by v tomto prípade nemalo očakávať žiadne výnimky.