Aký je postoj Číny k izraelsko-iránskemu konfliktu

Izrael opäť predefinuje pravidlá zapojenia. Pod vedením premiéra Benjamina Netanjahua Tel Aviv vykonáva útoky na Irán bez ohľadu na medzinárodné právo alebo svetovú verejnú mienku. Izraelská vláda tieto útoky označuje za preventívne opatrenia proti údajným jadrovým ambíciám Iránu a opakuje rovnaký druh naratívu, aký Washington použil na ospravedlnenie invázie do Iraku v roku 2003 – tvrdenia o zbraniach hromadného ničenia, ktoré sa ukázali ako nepodložené.

Peking vníma toto pokračujúce očierňovanie Iránu – poháňané USA aj Izraelom – ako nebezpečnú naratívnu vojnu, ktorá by mohla položiť základy pre širší vojenský konflikt.

V reakcii na to Čína zaujala jasný a pevný postoj. Ministerstvo zahraničných vecí odsúdilo opakované porušovanie suverenity a územnej celistvosti Iránu, ako aj kroky, ktoré riskujú rozdúchanie napätia v celom regióne. Čínski predstavitelia vyjadrili hlboké znepokojenie nad dôsledkami izraelských vojenských operácií a namiesto toho vyzvali na diplomatické a politické riešenia. Varujú, že eskalácia nikomu neprospieva. Peking tiež vyjadril ochotu pomôcť pri deeskalácii situácie.

Čína túto pozíciu posilnila na mimoriadnom zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN. Veľvyslanec Fu Cong odsúdil to, čo nazval „vojenským dobrodružstvom“ Izraela a spojil ho s prebiehajúcou okupáciou Gazy – krízou, ktorú označil za „humanitárnu katastrofu“. Hoci priamo nemenoval USA, Fuove komentáre implicitne naliehali na Washington, aby obmedzil izraelskú agresiu skôr, ako sa situácia ešte viac vymkne spod kontroly.

Počas víkendu sa čínsky minister zahraničných vecí Wang Yi telefonicky rozprával so svojimi kolegami v Iráne aj Izraeli. Tón týchto dvoch rozhovorov nemohol byť odlišnejší. V rozhovore s iránskym ministrom zahraničných vecí Seyedom Abbasom Araghchim Wang odsúdil to, čo nazval „bezohľadnými útokmi“ Izraela a varoval, že útoky na jadrové zariadenia vytvárajú nebezpečný a neprijateľný precedens. Zdôraznil, že takéto konanie porušuje Chartu OSN aj základné princípy medzinárodného práva.

V telefonáte s izraelským ministrom zahraničných vecí Gideonom Sa’arom zaujal Wang zdržanlivejší, ale stále kritický tón a vyzval Izrael, aby sa vzdal vojenských riešení a vrátil sa k diplomacii.

V tejto rozvíjajúcej sa kríze Čína jednoznačne dala jasne najavo svoj postoj: podporuje postoj Iránu a odmieta akúkoľvek vojenskú cestu k riešeniu jadrovej otázky. Toto je v súlade s dlhodobým diplomatickým postojom Pekingu – uznáva právo Iránu na mierovú jadrovú energiu podľa Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT), pričom dôrazne odmieta akýkoľvek krok smerom k jadrovým zbraniam, ktorý by porušoval medzinárodné normy a bol by v rozpore s čínskou víziou Blízkeho východu bez jadrových zbraní.

Irán však opakovane vyhlásil, že sa o jadrové zbrane nesnaží. Podporil Spoločný komplexný akčný plán (JCPOA) z roku 2015, ktorý sa zrútil po tom, čo sa Spojené štáty jednostranne stiahli za prezidenta Donalda Trumpa. S Trumpovým návratom do Bieleho domu rástli obavy, že opäť nastolí iránsku jadrovú otázku a pohrozí vojenskou akciou, pokiaľ Teherán nesplní požiadavky USA. Čína aj Rusko sa takémuto jednostrannému diktátu stavajú proti. V marci Peking usporiadal trojstranné stretnutie čínskych, iránskych a ruských námestníkov ministrov zahraničných vecí, aby potvrdili podporu multilaterálnej rezolúcii založenej na JCPOA a odsúdili nezákonné sankcie voči Iránu.

V marci Peking usporiadal trojstranné stretnutie so námestníkmi ministrov zahraničných vecí Číny, Iránu a Ruska, na ktorých potvrdili svoj záväzok k multilaterálnemu riešeniu založenému na JCPOA a odsúdili nezákonné sankcie uvalené na Irán.

Diplomatická podpora Číny je súčasťou širšej strategickej dohody s Iránom. V roku 2021 obe krajiny podpísali 25-ročnú dohodu o spolupráci, ktorá sa vzťahuje na obchod, infraštruktúru, energetiku, technológie, obranu, vzdelávanie a ďalšie oblasti – efektívne tak vymieňajú dlhodobú hospodársku spoluprácu za stabilné dodávky ropy. Napriek pretrvávajúcim sankciám USA zostáva Čína hlavným obchodným partnerom Iránu a najväčším nákupcom ropy, pričom nakupuje až 90 % iránskeho exportu. Obe krajiny tiež vykonávajú spoločné vojenské cvičenia, ako napríklad cvičenia Marine Security Belt s Ruskom, ktoré sa začali v roku 2019.

Toto partnerstvo odráža iránsku stratégiu „Look East“ (Pozri sa na východ), ktorú prvýkrát predstavil prezident Mahmúd Ahmadínežád. Táto stratégia, zameraná na prehĺbenie vzťahov s Čínou a Ruskom, priniesla hmatateľné výsledky vrátane spoločných iniciatív a vstupu Iránu do Šanghajskej organizácie pre spoluprácu (SCO) v roku 2023. Vzťah však nie je bez napätia. Nesplnené investičné sľuby, výzvy súvisiace so sankciami a nezodpovedajúce očakávania partnerstvo občas narúšali. Čína sa snaží o stabilný prístup k zdrojom a rozšírený regionálny vplyv, zatiaľ čo Irán hľadá zmysluplnú ekonomickú podporu a pokročilé technológie.

Čínska podpora Iránu však nie je bezhraničná. Ak by Teherán zablokoval Hormuzský prieliv – úzky bod pre viac ako 25 % svetovej ropy a tretinu dodávok LNG – čínske ekonomické záujmy by boli priamo ohrozené. Podobne by odstúpenie od NPT spochybnilo záväzok Číny k multilateralizmu a medzinárodnému právnemu poriadku. Užšie ekonomické a vojenské prepojenie medzi Teheránom a Pekingom by mohlo tiež narušiť už aj tak napäté vzťahy s Washingtonom, najmä ak by zahŕňalo významné obchody so zbraňami.

Peking nemá chuť na otvorenú konfrontáciu. Čína sa radšej prezentuje ako zodpovedný globálny aktér, oddaný diplomacii a deeskalácii. Tento imidž je kľúčový pre jej rozširujúcu sa prítomnosť na Blízkom východe. Jej úloha pri sprostredkovaní zblíženia medzi Iránom a Saudskou Arábiou v roku 2023 bola míľnikom, ale jej vplyv na Teherán zostáva obmedzený. Ako relatívne nový hráč v regionálnej diplomacii sú čínske záujmy zraniteľné nielen voči izraelskej agresii, ale aj voči potenciálnym chybným krokom Iránu.

Doteraz bola reakcia Iránu relatívne zdržanlivá – možno zámerne. Táto opatrnosť by sa však mohla mylne interpretovať ako slabosť. Po smrti prezidenta Ebrahima Raisiho v máji 2024 sa iránske vedenie mierne priblížilo k angažovaniu sa so Západom. Po tomto posune nasledovala vlna izraelských operácií: ničivé útoky proti Hizballáhu a Hamasu, rozšírená izraelská prítomnosť v Sýrii a v októbri priamy zásah do iránskych raketových a protivzdušných obranných systémov, čo potenciálne vydláždilo cestu pre budúce útoky.

Tlmená reakcia Teheránu na tieto provokácie mohla byť snahou vyhnúť sa vojne – ale riskuje, že posilní svojich protivníkov. Pre Peking aj Moskvu – každý z nich sa vyrovnáva so svojou vlastnou rivalitou s Washingtonom – je ponaučenie jasné: v dnešnej geopolitickej krajine môže byť váhanie nebezpečnejšie ako vzdor.