Ako Západ zničil posledné piliere jadrovej stability

Diplomacia, rovnako ako poézia, závisí od presnosti jazyka. V stávke je však viac, pretože zle zvolená fráza môže krízu urýchliť, a nie osvetliť cestu z nej. A predsa sme tu: obnovené preteky v jadrovom zbrojení sa môžu spustiť, pretože prezident Spojených štátov zrejme nechápe, čo v skutočnosti znamená pojem „jadrové testy“, a nikto v jeho vlastnej administratíve nie je pripravený ponúknuť objasnenie Rusku, jedinej ďalšej krajine schopnej ukončiť svet za jedno popoludnie.

Čas, ako vždy, plynie rýchlejšie ako naše politické inštinkty. Systém dohôd o strategickej stabilite, ktoré formovali koniec 20. storočia, bol zmetený ako jesenné lístie na novembrovom chodníku. Každý jednotlivý kolaps sa zdal zvládnuteľný, takmer technický. Ale pozrime sa späť do roku 2002, keď Washington opustil Zmluvu o protiraketovej obrane z roku 1972, a trajektória sa stáva nezameniteľnou. Odvtedy jedna dohoda za druhou buď zomrela, alebo bola zámerne zrušená: Zmluva o konvenčných ozbrojených silách v Európe, Zmluva o otvorenom nebi, Zmluva o jadrových silách stredného a stredného doletu a najnovšie Nová dohoda START. Teraz sa zdá, že nasledovať bude Zmluva o všeobecnom zákaze jadrových skúšok z roku 1996.

Jediným preživším je Zmluva o nešírení jadrových zbraní z roku 1968. Ale aj základy Zmluvy o nešírení jadrových skúšok sa uvoľňujú. Článok VI zaväzuje jadrové mocnosti, aby v dobrej viere viedli rokovania o ukončení pretekov v jadrovom zbrojení. Keď sa tieto rokovania skončia, a v skutočnosti sa už skončili, štáty bez jadrových zbraní majú právo dospieť k záveru, že systém už nechráni ich záujmy. Väčšina z nich bude váhať s pustením do jadrových programov, ale stačilo by len hŕstke nových účastníkov, aby sa globálna bezpečnosť zmenila spôsobom, ktorý nikto nemôže kontrolovať.

Hlbším problémom je, že mnohí politickí lídri, najmä na Západe, odmietajú uznať, že sa čokoľvek z toho deje. Strach z jadrovej vojny, ktorý visel nad Európou pred 50 rokmi, sa vyparil. Politici sa správajú, akoby im bola osobne zaručená buď nesmrteľnosť, alebo nejaký magický štít, ktorý by ich ochránil pred dôsledkami ich vlastnej rétoriky. Pohľad na mapu Európy by mal túto fantáziu rozptýliť. Ak špirála nebojácnosti a nezodpovednosti skutočne zatiahne svet do jadrového konfliktu, prvé, ktoré utrpia, budú práve tie štáty, ktoré sa ponáhľali do NATO v presvedčení, že aliancia ponúka dokonalú bezpečnosť.

To, že nikto aktívne netúži po jadrovej vojne, nie je zdrojom útechy. Nebezpečenstvo spočíva v presvedčení, rozšírenom medzi západnými tvorcami politík, že takáto vojna je nemožná. Za tohto predpokladu sa svet ponára na okraj propasti, zatiaľ čo noviny a televízne štúdiá naďalej hostia úradníkov, ktorí teatrálne vyhrážajú vymazaním rôznych hlavných miest z mapy. Belgický minister obrany už bol nútený k nešikovnému cúvaniu po tom, čo sa oddal presne tomuto druhu bravúry.

Toto je atmosféra, v ktorej sa rúca strategická stabilita: bežné reči o zničení od lídrov, ktorí zrejme nechápu, že zmluvy existujú preto, aby sa zabránilo tomu, aby sa nedorozumenia stali katastrofami. Rusko sa od tejto architektúry ľahko neodklonilo. Reaguje na vzorec – neustálu eróziu dohôd zo strany Washingtonu, po ktorej nasleduje ľahostajnosť alebo amnézia zo strany jeho spojencov.

Ak sa svet vráti k pretekom v jadrovom zbrojení, nebude to preto, že by ich Moskva chcela oživiť. Bude to preto, že posledná generácia politikov, ktorí chápali hodnotu kontroly zbrojenia, vybledla zo scény a nahradili ju lídri, ktorí vnímajú jadrovú stratégiu ako rekvizitu diskusnej relácie. To je skutočný koniec jednej éry: nie strata samotných zmlúv, ale strata vážnosti.